Povesti

POVESŤ O KRÁSNEJ HEDVIGE

Za panovania kráľa Mateja najobľúbenejším rytierom na Slovensku bol Blažej z Podmanína. Okrem Budatína mal v moci všetky považské hrady a vládol na nich železnou rukou. Od poddaných vydieral neslýchané dane a keď poddaní nevládali splácať, bral si žiadané nasilu. I sám kráľ sa pokúsil niekoľko krát skrotiť tohto spupného hradného pána, ale sa mu to nepodarilo.

Po jeho smrti zdedili majetky jeho dvaja vnukovia: Ján a Rafael, ktorý sa tak ako on, usadili na Považskom hrade. Ponášali sa navlas na svojho starého otca, ba boli ešte násilnejší ako on. Často podnikali do okolia lúpežné výpravy a vracali sa vždy s bohatou korisťou. Žili si oni pritom veselo a samopašne. Nedbali na nárek, plač, ktorý sa za nimi po okolí rozliehal. Plienili a zabíjali ďalej.

Chodievali na výpravy vždy spoločne, ale raz Ján povedal Rafaelovi: „Myslím, že sme už dosť silní, otužilí a starí. Mohli by sme pri najbližšej výprave skúsiť ísť každý osobitne. Ja zbehnem s jednou časťou vojska na Moravu, ty zaskoč do Sliezska.“ Rafael sa zamyslel a váhal. „ No ja sa ti divím, veď si už chlap na mieste, nemôžeš sa predsa vždy držať chvosta môjho koňa ako dieťa maminej sukne. Si znamenitý bojovník, a ako viem, aj smelý chlapík.“

Rafaelovi sa zapáčili slová staršieho brata a privolil. Stisli si ruky a a o niekoľko dní rozdeliac si svoje vojsko na rovnaké časti, pobral sa každý svojou stranou. Rafael pochodoval cez Jablunkovský priesmyk do Sliezska. Cestou stretli koč. V koči sedel starý šľachtic a jeho dcéra, veľká krásavica. Rafael uchvátený mocnou túžbou po dievčine zoskočil z koňa a pristúpil ku koču. Vojaci poskákali z koní, šľachtica a jeho sprievod poviazali a pohádzali všetkých do potoka. Rafael schytil krásku , posadil ju k sebe do koča a vydal rozkaz, aby sa vrátili na hrad.

Dievčina bola jedinou dcérou poľského šľachtica, ktorý ležal zakrvavený v jarku a zápasil so smrťou. Na hrade vyznal Rafael krásavici lásku. Ona ju neopätovala. Rafael mal stále pred očami obraz krásnej Poľky, ktorá ho odmietala. Na bujarej hostine brat Ján, ktorý sa vrátil zo zbojov, Rafaela vysmial. Keď ju však v jednej komnate uvidel, tiež ho okúzlila a on sa do nej zamiloval.

Onej noci vyrástla medzi bratmi nenávisť. Dosiaľ nažívali spolu v zhode, láske a naraz toto. Kedysi milujúci sa bratia, siahali si teraz na život. Láska uchvátila oboch, ale krásna Poľka bola odmietavá tak k Rafaelovi, ako aj k Jánovi.

Nepriateľstvo pre krásnu dievčinu zmierila len správa, že pán hradu Budatín odišiel ku kráľovi a Budatín sa stal slabo stráženým. Na čele ozbrojenej čaty, vybrali sa obaja pod jeho hradby.

Medzitým sa na Považskom hrade udiali divné veci. Zraneného poľského šľachtica, otca krásnej Poľky uväznenej na hrade, našiel sedliak a vyliečil ho. Ten potom zverboval väčšiu časť poddaných a napadol s nimi hrad, ktorý bol vtedy bez svojich pánov. Sedliaci bojovali proti strážcom statočne, a aj ho dobili. Otec vyslobodil svoju dcéru a na čele natešených sedliakov ušiel zo sídla hriechu a zloby.

Keď sa bratia vrátili od Budatína, ich prekvapenie bolo veľké. Hrad bol v plameňoch. Stáli zdesený pod obhorenými múrmi. Všetky ich podlé činy vyšli najavo, a oni museli prosiť kráľa o milosť. Kráľ ich omilostil, ba udelil im aj privilégiá. Ján a Rafael Podmanický sa po tejto skúsenosti polepšili. Stali sa vernými služobníkmi kráľovými až do smrti.

Z nich pochádza rodina Podmanickovcov, ktorá sa nejeden raz preslávila vo vojnách a spoločenskom živote.

POVESŤ O TAJOMNEJ LIPE

Nejedná sa celkom o povesť, ale o udalosť, ktorá sa skutočne stala. Táto udalosť so sebou prináša určitý závoj tajomna a zázračná. Za života Szapáryho v roku 1784 bola v Považskom Podhradí a v okolí veľká povodeň. Do chotáru obce odkiaľsi priplavila voda na troskách plti, akoby zázračným spôsobom, sochu sv. Jána Nepomuckého a päť malých líp. Na žiadosť zbožného ľudu panstvo dovolilo sochu obnoviť a postaviť ju tam, kde bola nájdená. Na mieste boli vysadené aj lipy.

Príroda robí divy. Toto dokazuje neuveriteľná skutočnosť, že na mieste piatich líp vyrástla jediná, z priplavených líp zrastená mohutná lipa. Tá na pamätnom mieste stála donedávna. Spolu so sochou sv. Jána Nepomuckého. Miestni ľudia i mnohí výletníci obdivovali túto lipu ako prírodnú zvláštnosť. Ešte naši stari rodičia, ba dokonca rodičia, pamätajú sa na toto „posvätné“ miesto. Pri výstavbe umelého koryta rieky Váh bola lipa zrezaná a socha umiestnená do parku pri kostole. Tam ju možno vzhliadnuť dodnes.

POVESŤ O BLANKE

Na Považskom hrade u Podmanickovcov žila pekná chovanica Blanka. Bola sirota. Hradný páni ju vychovávali spolu so svojimi deťmi. Blanka nebola len pekná, ale aj dobrosrdečná. Služobníctvo si ju preto ctilo ako svojho anjela strážcu. Bola miláčikom starého Podmanického. Nejeden raz sa jej podarilo skrotiť rozzúreného hradného pána a nejedného poddaného tak zachrániť pred krutým trestom.

Podmanický nebol zlý človek, no bol prchkej povahy. V hneve nikdy nerozmýšľal, vymeriaval kruté tresty. Len Blanka ho dokázala obmäkčiť. Veľa krát to bolo také podozrivé, že si služobníctvo začalo namýšľať, že Blanka má iste bližší vzťah k hradnému pánovi. Spýtali sa na vec starého kastelána, prosili, aby niečo povedal. Len on mohol niečo vedieť o pôvode Blanky. Bol od malička na hrade, a vedel o všetkých rodinných udalostiach Podmanickovcov. Raz v dobrej nálade, dal sa kastelán uprosiť.

Starý Podmanický mal vraj známosť s chudobnou zemianskou dievčinou. Chcel si ju vziať za ženu, ale rodičia mu to nedovolili. Ich majetkové pomery boli také, že potrebovali bohatú nevestu, aby jej venom vyplatili dlžoby. I našli mu takú a on sa vydal, aj keď neochotne. Jeho láska k chudobnému dievčaťu neprestávala ani po svadbe. Často ju vyhľadával. Neskoršie sa však aj ona vydala. Jej muž bol zámožný a miloval ju, no nebola šťastná, lebo nemala deti. Manžel hľadal útechu vo vojenskej sláve. Vybral sa do boja práve v čas, keď sa jeho manželka cítila byť matkou. V boji zahynul.

Malá Blanka sa narodila po otcovej smrti. Jej matka ťažko ochorela. Na smrteľnej posteli si dala zavolať Podmanického a odvolávajúc sa na ich lásku prosila ho, aby sa dieťa ujal. Onedlho zomrela.

Podmanický sa o jej smrti dozvedel. Svojej žene povedal, že vezme do domu sirotu. Je to vraj dcéra jeho príbuznej. Žene zatajil, že to je dcéra jeho milej. Podmanická ju mala rada ako svoju dcéru. Keď Blanka vyrástla, Podmanický ju adoptovali.

Toto tajomstvo Podmanický striehol, aby jeho žena zo žiarlivosti Blanku z domu nevyhnala. . Neskôr sa Blanka zamilovala do švárneho Súľovského, zvaného Čierny Orol, a za neho sa vydala.

Podmanická sa iba po svadbe Blankinej – po jej odchode z hradu, dozvedela jej pôvode. Vtedy však už neskoro bolo na hnev.